Napriek tomu, že už mám pred sebou novú knihu Luba Müllera "Světlo mé samoty", ešte stále som plná dojmov, a akosi ťažko sa mi opúšťa dej románu SCHODY DO NEBESKÉHO POKOJE, ktorý som dočítala pred pár dňami. Som tak plná dojmov, že je mi ťažko slovami komentovať prečítané...vlastne ani neviem, kde začať... tak silnú knihu, s tak rozmanitým dejom, dôsledne psychologicky a s veľkou empatiou vykreslenými postavami, ich jednotlivými príbehmi, myšlienkami a opismi som snáď ani nečítala.

Nie som literárny kritik ani recenzent, len laik, ktorého kniha chytila za srdce, ktorého obdarovala celým oceánom krásnych a hlbokých myšlienok. A mám vnútornú potrebu o nej napísať. Lebo kniha vonia ČLOVEČINOU a každým slovom, vetou, odsekom či kapitolou zasiahne človeka až pod kožu. Až mu drkocú kosti, striedajú ich zimomriavky, aby vzápätí pocítil to krásne teplo, plné šťastia a lásky paralelne s nenávisťou, bojom dobra a zla, s bojom pomsty a odpúšťania. Aby každou ďalšou stranou preciťoval v sebe rozmanitosť ľudskosti, pády a vzostupy, omyly a skúsenosti, sklamania, odhodlanie, silu, vieru a nádej. Aby na konci románu skonštatoval - toto je život.

Hlavné postavy románu Lumír a Milena prežívajú svoju prvú lásku v poslednom ročníku základnej školy. Prežívajú prvé nesmelé pohľady, pochybnosti, rande, svoje prvé milovanie. V pozadí ich životného príbehu sa odohráva šikana Lumíra svojimi spolužiakmi, kde autor podchytil problematiku šikany v jej praktickej rovine. Slovo šikana pochádza z francúzskeho slova chicane a do nášho prostredia ho ako prvý pred rokom 1989 zaviedol pražský psychiater Petr Příhoda. Pravdupovediac, pri týchto pasážach som pri čítaní knihy zlyhávala, nakoľko opisy autora boli veľmi silné a autentické. Zato o to príjemnejšie sa čítali kapitoly o Lumírovi a Milene, ktoré - ako to už v živote býva - nie sú vždy až tak "ružové" akoby si to sami zainteresovaní priali. Postava Mileny bola tak presvedčivá, že ak by som nevedela, miestami by som zapochybovala, že autorom románu je muž. S citom vykreslené duševné pochody 15 ročného dievčaťa zvládol bravúrne. Opisy a dialógy sú plné romantiky, zodpovednosti i rozumu, ba i erotiky adolescentného dievčaťa. Postava Lumíra hovorí o veľmi duševne vyspelom chlapcovi na svoj vek. Súbežne s príbehom hlavných postáv sa odohrávajú aj príbehy ich rodín a priateľov, poznačené rokom 1968. Záporné postavy románu - Viktor a Peter - právom dostávajú čitateľa do amoku. Na ich a Lumírovom príbehu za začína odvíjať boj dobra a zla, pomsty a odpúšťania. Vnútorné myšlienkové pochody týchto hrdinov nenechajú čitateľa ľahostajným a privedú ho k myšlienkovým konfrontáciám. Čitateľ, ktorý doposiaľ nevedel, pochopí, že každý následok je dôsledkom príčiny. A túto skutočnosť sa autorovi románu podarilo podať - excelentne. Nepláve na povrchu jednotlivých ľudských osudov a príbehov, ale svojimi úvahami nabáda čitateľa zamyslieť sa nad rôznymi fragmentmi života. Nabáda ho chápať počínanie ľudí v rôznych situáciách, až ho posúva do roviny odpúšťania a lásky. Postava Lumíra bola tak dokonale vypracovaná, že neskromne si myslím, že väčšina dospelých nedospeje do tak hlbokého premýšľania nad životom ako on. Pri opisoch mohol čitateľ cítiť vône, farby, zvuky akoby sa pred ním odohrával film. Miestami čierno-biely film ´68.

Podľa môjho názoru, autori tohto kalibru, by mali stáť na piedestáli literatúry, ich diela by sa mali stať bestsellermi medzi všetkými vekovými kategóriami čitateľov od 15 rokov vyššie. Verím, že svet by vyzeral inak, ak by sa dostal do rúk veľkej masy čitateľov. V románe nie sú " ľahké bláboly" rýchlo kvasených autorov. Tento román má silu. Tento román zanechá v čitateľovi stopy navždy. Títo autori by rozhodne nemali mať nikdy polámané krídla literárnymi kritikmi. Ja verím, že tento román ešte stále čaká na svoje docenenie.

Ďakujem, že som ho mohla prečítať a za to, že autor obohatil môj život ♥